• mudejarsevillaopt
  • barcelonaopt
  • alhambraopt
  • melillaopt
  • mezquitaopt
  • tarifaopt
  • teideopt
  • valenciaopt
  • Palacio Mudejar - Plaza de América - Parque María Luisa - Sevilla
  • Barcelona
  • Alhambra - Granada
  • Melilla
  • Mezquita - Córdoba
  • Tarifa - Cádiz
  • Teide - Islas Canarias
  • Valencia

Historický vývoj volebného systému Španielska

Volebný systém v Španielsku má pomerne dlhú históriu. Jeho počiatky môžeme datovať už do začiatku 19. storočia, do výnimočných okolností podmienených inváziou napoleonských vojsk do krajiny. Silové vákuum, ktoré tu vytvorilo možnosť zvolania národného zhromaždenia (las Cortes) zo strany Junty (vodcovia odporu) v Andalúzskom meste Cadiz. Zástupcovia, ktorí sa tu zišli zo všetkých častí Španielska a zo zahraničia, boli zvolení ľudovým hlasovaním (podľa Inštrukcií na voľbu zástupcov z roku 1810, ktoré môžeme označiť za zárodok volebného práva).

Zhromaždenie sa neskôr na svojom prvom stretnutí vyhlásilo za suverénny a ústavodarný orgán, čím sa stalo prvým moderným parlamentom v španielskej histórii. Udalosti vyvrcholil prijatím Ústavy z roku 1812, ktorej text sa inšpiroval liberálnymi myšlienkami, ideami francúzskej revolúcie a modelmi z Ústavy USA, ako aj starými demokratickými tradíciami španielskych obcí.

Cadizský parlament (Cortes de Cadiz) býva označovaný ako kolíska demokratických ideí a volebného práva, nielen v samotnom Španielsku, ale v celom hispánskom svete.

Volebné zákony o úprave volebného práva sa začali prijímať od roku 1837, spolu s prijatím všeobecného volebného práva v roku 1869 sa konsolidovali zákonom z roku 1907. Situácia v španielskej spoločnosti v 19. storočí bola politicky nestabilná. Spoločnosť bola polarizovaná medzi monarchistickými nacionalistami, liberálnymi republikánmi a neskôr socialistami a anarchistami.

Druhú republiku v rokoch 1931 – 1936 možno označiť ako prvé obdobie skutočnej demokracie. Druhá republika vznikla ako dôsledok výsledkov miestnych volieb, ktoré prinútili kráľa k abdikácii. Počas existencie druhej republiky sa zaviedlo volebné právo žien, ktoré prvý raz volili v parlamentných voľbách v roku 1931. Španielska spoločnosť bola naďalej veľmi roztrieštená a polarizovaná, vládla tu nedôvera medzi sekulárnymi republikánmi a katolíckymi konzervatívcami, čo vytvorilo pôdu pre vojenskú rebéliu a následne občiansku vojnu v rokoch 1936 – 1939. Počas rokov 1810 až 1936 bolo prijatých celkove dvanásť volebných zákonov a množstvo iných predpisov regulujúcich 55 parlamentných volieb v Španielsku.

Po víťazstve v občianskej vojne v apríli 1939 sa generál Francisco Franco stal najvyššou autoritou v Španielsku. Generál Franco nastolil autoritatívny režim, ktorý bol silne centralistický. Obdobie jeho diktatúry trvalo skoro štyridsať rokov a znamenalo prerušenie výkonu demokratických práv, čo však nemohlo natrvalo zmazať skúsenosti s volebnou legislatívou, ktoré Španieli nadobúdali roky.

Pred svojou smrťou v novembri 1975 generál Franco rozhodol o obnove monarchie. Kráľ Juan Carlos inicioval proces demokratizácie spoločnosti. Demokratizácia v Španielsku znamená prechod od autoritatívneho režimu s korporatívnymi prvkami k demokratickej spoločnosti s otvoreným trhom.

V referende v decembri 1976 rozhodovali Španieli o politickej reforme štátu, bol prijatý zákon o politickej reforme z tohto roku. Výsledkom referenda bolo zriadenie dvojkomorového parlamentu (Cortes Generales), pozostávajúceho z Kongresu s 350 zástupcami (založený na pomere jeden zástupca na 100 000 obyvateľov) a zo Senátu s 297 členmi (počet neskôr zmenený). So vznikom parlamentu súviselo aj nastolenie otázky o voľbe volebného systému do parlamentu. Pri výbere volebného systému sa osobitný dôraz kládol na voľbu takého systému, na základe ktorého väčšina kresiel v parlamente pripadne politickej strane s 1/3 hlasov voličov.

Španielsko je krajina charakteristická veľkou demografickou nerovnováhou na jej území. Z tohto dôvodu bol volebný systém z roku 1977 [prijatý nariadením vlády (Decreto-ley) č. 20/1977] prijatý so zreteľom na pridelenie kresiel podľa volebných obvodov a bol založený na dvojstupňovom zmiešanom systéme pomerného zastúpenia kombinujúci voľby na úrovni provincií s národnými kandidačnými listinami. Prvé voľby sa uskutočnili 15. júna 1977. Nová ústava schválená parlamentom (Cortes Generales) dňa 31. októbra 1978 obsahujúca rozličné prvky regionálnej vlády bola prijatá súhlasom 87 % voličov v referende v decembri 1978.

 

 Constitucionde1978  juancarlosifirmandolaconstitucion
Španielska Ústava z roku 1978  Kráľ Juan Carlos I. v momente schválenia Ústavy v roku 1978

 

Kráľ podpísal Ústavu 27. decembra 1978 (ďalej v texte ústava). Úprava volebného práva z roku 1977 bola potvrdená prijatím organického zákona č. 5 z 19. júna 1985 o parlamentnom volebnom systéme, ktorý je platný až do súčasnosti. Zákon z roku 1985 sa používa dodnes, pričom za povšimnutie stojí samotný koncept volebného zákona. Od jeho prijatia ako organického/ústavného zákona zodpovedá „potrebe používať ho jednotným a globálnym spôsobom“ (ako sa uvádza v jeho preambule) aplikovaný na všetky aspekty volebného procesu. Príkladom iného prístupu je mnoho európskych úprav volebného práva prostredníctvom základného volebného zákona, ktorý odkazuje na podrobnejšiu úpravu niektorých otázok inými zákonmi, ide o tzv. model puzzle legislatívy.

Základnou charakteristikou volebného systému do Kongresu je výber provincie ako volebného obvodu. Takmer všetkých 52 španielskych provincií vzniklo na základe administratívnej reformy v roku 1833, hranice španielskych provincií preto zobrazujú rozdelenie španielskeho obyvateľstva v prvej polovici 19. storočia a neberú do úvahy demografické zmeny vyplývajúce z následného procesu ekonomickej a sociálnej modernizácie. Veľkosť obvodov do súčasnosti spôsobuje disproporcionalitu pri prideľovaní mandátov.

Charakteristiku španielskeho volebného systému nie je možné uzavrieť bez niekoľkých poznámok, ktoré súvisia so zmenami, ktoré sa uskutočnili paralelne s premenou silne centralizovaného štátu na silne decentralizovaný štát. Pre veľa Španielov, ktorých možno označiť ako ultrakonzervatívcov je ťažko akceptovateľné uznanie nacionalistov, jazykovej rozmanitosti a vytvorenie samosprávy v rozličných španielskych regiónoch, ktorým boli zverené širšie právomoci. Navyše príchod demokracie uľahčil silnú explóziu nacionalistických nárokov, ktoré boli od tej doby asimilované do politického systému prostredníctvom volebných mechanizmov podporujúc proces decentralizácie.

V rámci všetkých týchto napätí bol španielsky model decentralizácie pôvodný v tom, že vzal do úvahy existenciu rôznych požiadaviek na autonómiu vis-à-vis ústrednej moci. Požiadavky boli veľmi silné v Katalánsku a Baskicku, umiernené v iných oblastiach, či v niektorých regiónoch takmer nulové, čo viedlo k vytvoreniu dlhodobej stratégie pre trvalú harmonizáciu samosprávnych kompetencií každého územia. Na základe týchto princípov sa územie Španielska rozdelilo na 17 autonómnych spoločenstiev, kde každé má parlament volený vo všeobecných voľbách. Parlamenty boli zavedené postupne, proces prechodu zo štátneho modelu začal s autonómnymi voľbami v Baskicku a Katalánsku v roku 1980, voľbami v rokoch 1981 a 1982 v Andalúzii a Galícii a zvyšných 13 autonómnych parlamentov vzišlo z autonómnych volieb konaných súčasne s miestnymi voľbami v roku 1983. Prejavom spomenutej harmonizácie je prijatie podobného volebného systému v celej krajine, ktorý sa riadi rovnakými pravidlami ako platia pre rozdeľovanie miest v Cortes Generales.

Voľby v Baskicku sa realizujú na základe proporcionálneho volebného systému. Od volieb v roku 1984 sa rozdeľuje 75 kresiel rovnomerne po 25 kresiel pre každú z baskických provincií (Álava, Guipúzcoa, Vizcaya). Uzavieracia klauzula je upravená, tak že strana musí získať 5 % hlasov v provincii. V Katalánsku sa neustále bojovalo o autonómiu, ktorú získalo počas Prvej republiky (1873 – 1874) a fakticky ju malo aj počas Druhej republiky. Katalánsko silne podporovalo republikánske Španielsko v občianskej vojne, takže s príchodom Francových vojsk do regiónu v roku 1938 autonómiu stratili. Autonómny status Katalánsko opäť získalo s návratom demokracie a status potvrdil ľud v referende 25. októbra 1979. Voľby sa realizujú na základe proporcionálneho volebného systému, územie je rozdelené na štyri volebné obvody, ktoré sa líšia vo veľkosti, čo predstavuje od 15 do 85 kresiel. Volebný prah sú 3 % v jednom volebnom obvode.

sobre  Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.  

logofinanc