Autonómne oblasti
Jedným z najzaujímavejších fenoménov verejného práva Španielskeho kráľovstva sú tzv. Autonómne Spoločenstvá (Comunidades Autónomas). Ide azda o najoriginálnejší právny inštitút, ktorý v španielskej Ústave môžeme nájsť.
Španielsko sa delí na 17 autonómnych spoločenstiev (Comunidades Autónomas) a 2 autonómne mestá (Ciudad Autónoma). Každá z týchto 17 autonómnych komunít (regiónov) má vlastné priamo volené orgány, ktoré majú vlastné parlamenty a vládu.
Pre krajinu je typická silná decentralizácia – popri národnom parlamente existuje 17 autónomných parlamentov v každej autonómnej oblasti, so širokými právomocami, ktorých rozsah však nie je jednotný. Autonómne spoločenstvá Španielska sa ďalej delia na 52 provincií, z ktorých je 49 na Pyrenejskom polostrove, 1 na Baleárskych ostrovoch a 2 na Kanárskych ostrovoch. Každé Spoločenstvo má vlastný štatút.
Andalúzia (Andalucía)
Aragónsko (Aragón)
Astúria (Asturias)
Baleáry (Islas Baleares)
Extremadura (Extremadura)
Galícia (Galicia)
Kantábria (Cantabria)
Kastília-La Mancha (Castilla La Mancha)
Kastília-León (Castilla y León)
Katalánsko (Cataluña)
Baskicko (País Vasco)
La Rioja (La Rioja)
Madrid (Madrid)
Murcia (Murcia)
Navarra (Navarra)
Valencia (Valencia)
Kanárske ostrovy (Islas Canarias)
Súčasťou Španielska sú aj dve autonómne mestá, španielske enklávy v severnej Afrike:
Ceuta (Ceuta)
Melilla (Melilla)
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o samosprávne územné celky, porovnateľné napr. so slovenskými samosprávnymi krajmi, či o územné celky podobné štátnym útvarom tvoriacim súčasť zložených štátov, napr. federácii. Ani jedna z možností však nie je správna. Španielske Spoločenstvá predstavujú originálny spôsob riešenia otázky decentralizácie štátu. Nemožno ich teda stotožniť ani s klasickými samosprávnymi územnými celkami známymi z unitárnych štátov, ani so štátnymi útvarmi tvoriacimi zložený štát.
